Plukovník v. v. Ján Dušan HUDEC
Narodil sa 21. 3. 1914 v Tisovci, okres Rimavská Sobota. Po vychodení ľudovej školy, meštianky a učňovky sa dostal do Učiteľského ústavu v Lučenci, kde aj maturoval. V rokoch 1935 – 1937 učil ako pomocný učiteľ v Budiši. Na prezenčnú službu nastúpil 1. 10. 1937 v pešom pluku 37 v Levoči, kde absolvoval aj Školu na výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe. Od septembra 1938 sa zúčastnil ochrany južných hraníc v priestore Pliešoviec. Po ústupe čs. armády z Rožňavy a Plešivca prevzal velenie 4. horskej roty vo Vlachove.
Po vzniku Slovenského štátu ho prevzali do slovenskej armády a 11. 5. 1939 premiestnili do pešieho pluku 5 do Levoče. 1. 10. 1939 bol povýšený na poručíka pechoty prezenčnej služby a prepustený do zálohy. Odišiel učiť ako dočasný učiteľ do štátnej ľudovej školy v Papíne. V januári 1940 bol z úradnej moci preložený z rezortu ministerstva školstva do rezortu ministerstva národnej obrany, povolaný za aktívneho dôstojníka opäť do Levoče do pešieho pluku 1, kde bol ustanovený za veliteľa guľometnej roty. V tejto funkcii slúžil až do účasti Slovenska do vojny proti ZSSR v roku 1941. 1. 1. 1942 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Dňa 17. 1. 1942 v obranných bojoch na rieke Mius bol ranený a presunutý sanitným vlakom na Slovensko. Po návrate do vlasti sa stal veliteľom rekreačného tábora Vojenské Zruby. Tu pôsobil počas príprav ozbrojeného povstania.
Po vypuknutí SNP sa podieľal na obrane Vysokých Tatier. Po ústupe povstaleckej jednotky stotníka pechoty J. Vraždu zo Štrby ustúpil na Horehronie cez Tri Studničky, Východnú a Čierny Váh. Po prezentácii v Banskej Bystrici bol pridelený ako veliteľ roty do obranného úseku Malužiná – Čertovica. 15. 9. 1944 od kapitána pechoty M. Kučeru prevzal velenie 14. pešieho práporu Kosatec 2, s ktorým sa 24. 9. 1944 podieľal na znovuzískaní kontroly nad údolím Váhu, vrátane cesty a železnice Liptovský Mikuláš – Poprad. Týmto bojovým úspechom sa znemožnila železničná preprava v smere Žilina – Poprad, a to spôsobovalo okupačným vojskám značné ťažkosti. 25. 10. 1944 bol ľahko ranený v bojoch o Malužinú.
Po ústupe do hôr sa stal príslušníkom partizánskej jednotky Martin, pod velením štábneho kapitána M. Kučeru. Po zjednotení skupiny Martin so skupinou G. M. Lošakova sa stal v decembri 1944 náčelníkom štábu vznikajúcej partizánskej brigády „Stalin“. 30. 1. 1945 v bojoch o Liptovský Hrádok bol ranený do hlavy. Po uzdravení 18. 3. 1945 sa prezentoval v 1. čs. armádnom zbore a bol včlenený do 9. poľného práporu, ako náčelník štábu práporu 21. 3. 1945 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána. V tejto funkcii sa zúčastnil záverečných oslobodzovacích bojov na území Slovenska a Čiech.
14. 6. 1945 bol ustanovený za dočasného veliteľa 1. práporu pešieho pluku 41, 1. 10. 1945 za veliteľa 1. roty a 4. 10. 1945 sa stal zástupcom veliteľa práporu. 18. 12. 1945 ho určili za veliteľa poddôstojníckej školy pešieho práporu 41. Zúčastnil sa bojov proti banderovcom ako veliteľ práporu v priestore Trstená – Námestovo. Dňa 26. 8. 1946 bol pridelený na MNO, do Úradu štátneho tajomníka. Od 1. 4. 1947 do augusta 1951 bol náčelníkom Vojenského výcvikového a rekreačného strediska Nový Smokovec. Prepustený z čs. armády bol 18. 10. 1951. V rokoch 1952 – 1953 pracoval v Matici slovenskej, potom v Dome osvety v Žiline. V roku 1990 bol rehabilitovaný v hodnosti plukovníka vo výslužbe. Zomrel 17. 2. 1999 v Rožňave.
Text: PhDr. František CSÉFALVAY, CSc.
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 96-97. ISBN 978-80-89523-20-7.
Po vzniku Slovenského štátu ho prevzali do slovenskej armády a 11. 5. 1939 premiestnili do pešieho pluku 5 do Levoče. 1. 10. 1939 bol povýšený na poručíka pechoty prezenčnej služby a prepustený do zálohy. Odišiel učiť ako dočasný učiteľ do štátnej ľudovej školy v Papíne. V januári 1940 bol z úradnej moci preložený z rezortu ministerstva školstva do rezortu ministerstva národnej obrany, povolaný za aktívneho dôstojníka opäť do Levoče do pešieho pluku 1, kde bol ustanovený za veliteľa guľometnej roty. V tejto funkcii slúžil až do účasti Slovenska do vojny proti ZSSR v roku 1941. 1. 1. 1942 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Dňa 17. 1. 1942 v obranných bojoch na rieke Mius bol ranený a presunutý sanitným vlakom na Slovensko. Po návrate do vlasti sa stal veliteľom rekreačného tábora Vojenské Zruby. Tu pôsobil počas príprav ozbrojeného povstania.
Po vypuknutí SNP sa podieľal na obrane Vysokých Tatier. Po ústupe povstaleckej jednotky stotníka pechoty J. Vraždu zo Štrby ustúpil na Horehronie cez Tri Studničky, Východnú a Čierny Váh. Po prezentácii v Banskej Bystrici bol pridelený ako veliteľ roty do obranného úseku Malužiná – Čertovica. 15. 9. 1944 od kapitána pechoty M. Kučeru prevzal velenie 14. pešieho práporu Kosatec 2, s ktorým sa 24. 9. 1944 podieľal na znovuzískaní kontroly nad údolím Váhu, vrátane cesty a železnice Liptovský Mikuláš – Poprad. Týmto bojovým úspechom sa znemožnila železničná preprava v smere Žilina – Poprad, a to spôsobovalo okupačným vojskám značné ťažkosti. 25. 10. 1944 bol ľahko ranený v bojoch o Malužinú.
Po ústupe do hôr sa stal príslušníkom partizánskej jednotky Martin, pod velením štábneho kapitána M. Kučeru. Po zjednotení skupiny Martin so skupinou G. M. Lošakova sa stal v decembri 1944 náčelníkom štábu vznikajúcej partizánskej brigády „Stalin“. 30. 1. 1945 v bojoch o Liptovský Hrádok bol ranený do hlavy. Po uzdravení 18. 3. 1945 sa prezentoval v 1. čs. armádnom zbore a bol včlenený do 9. poľného práporu, ako náčelník štábu práporu 21. 3. 1945 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána. V tejto funkcii sa zúčastnil záverečných oslobodzovacích bojov na území Slovenska a Čiech.
14. 6. 1945 bol ustanovený za dočasného veliteľa 1. práporu pešieho pluku 41, 1. 10. 1945 za veliteľa 1. roty a 4. 10. 1945 sa stal zástupcom veliteľa práporu. 18. 12. 1945 ho určili za veliteľa poddôstojníckej školy pešieho práporu 41. Zúčastnil sa bojov proti banderovcom ako veliteľ práporu v priestore Trstená – Námestovo. Dňa 26. 8. 1946 bol pridelený na MNO, do Úradu štátneho tajomníka. Od 1. 4. 1947 do augusta 1951 bol náčelníkom Vojenského výcvikového a rekreačného strediska Nový Smokovec. Prepustený z čs. armády bol 18. 10. 1951. V rokoch 1952 – 1953 pracoval v Matici slovenskej, potom v Dome osvety v Žiline. V roku 1990 bol rehabilitovaný v hodnosti plukovníka vo výslužbe. Zomrel 17. 2. 1999 v Rožňave.
Text: PhDr. František CSÉFALVAY, CSc.
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 96-97. ISBN 978-80-89523-20-7.
