Plukovník pechoty Jozef HUSÁR
Narodil sa 24. apríla 1898 v Trnave. Na prezenčnú vojenskú službu nastúpil v roku 1916. V decembri tohto roku odišiel na ruský front ako veliteľ čaty. Tu zotrval do augusta 1917, keď mu granát zranil pravú ruku. Pri tejto príležitosti bol povýšený na podporučíka v zálohe a v januári 1918 aj na poručíka v zálohe.
Po vojne bol už v marci 1919 prevzatý do čs. armády. Aktívnym dôstojníkom z povolania sa stal v roku 1922. V nasledujúcom období pôsobil ako veliteľ poľnej roty. V októbri 1925 bol povýšený na nadporučíka pechoty a v októbri 1929 na kapitána pechoty. Následne v roku 1930 absolvoval päťmesačnú Školu pre veliteľov rôt v Miloviciach. V auguste 1934 sa stal členom pedagogického zboru vo Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Od septembra 1935 bol veliteľom čaty vojenských akademikov. V septembri 1936 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty. Od septembra 1937 vykonával funkciu zástupcu veliteľa roty vojenských akademikov. 15. septembra 1938 sa stal veliteľom roty v Škole na výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Trenčíne. V dôsledku septembrovej mobilizácie sa stal veliteľom poľného práporu pešieho pluku 17.
Po vzniku Slovenského štátu a následnej reorganizácii slovenskej brannej moci v máji 1939 sa stal veliteľom samostatného práporu 1 Vyššieho veliteľstva 2 v Banskej Štiavnici. Následne bol povýšený na majora pechoty. So svojou jednotkou sa zúčastnil vojny proti Poľsku, a to v rámci pešieho pluku 6 patriacej do podriadenosti 1. divízie. Následne v dôsledku reorganizácie a zániku samostatného práporu sa v decembri 1939 stal veliteľom II. práporu pešieho pluku 6 v Dolnom Kubíne a následne v januári 1940 veliteľom pluku v Ružomberku. V septembri ho ustanovili zástupcom veliteľa pešieho pluku 4. Po vypuknutí vojny proti ZSSR odišiel na front. V auguste bol vymenovaný za veliteľa motorizovaného pešieho pluku 21 Rýchlej divízie. 1. januára 1942 bol povýšený na podplukovníka pechoty. Na Slovensko sa vrátil v marci 1942 a už v apríli nastúpil opäť na funkciu veliteľa pešieho pluku 4 v Liptovskom Svätom Mikuláši. 15. septembra bol znovu odoslaný do poľa, kde od marca do druhej polovice mája 1943 velil pešiemu pluku 102 Zaisťovacej divízie, ktorého veliteľstvo bolo v tom čase v Chvojnikách. Zo strany partizánov dostal ponuku na prechod na sovietsku stranu, ktorú však nevyužil zo strachu pred perzekúciou zo strany Nemcov. Proti partizánom však nevystupoval ako jeho predchodcovia a viac-menej s nimi aj spolupracoval. Z frontu sa opätovne vrátil v máji 1943 a znovu nastúpil do funkcie veliteľa pešieho pluku 4.
1. januára 1944 bol povýšený na plukovníka pechoty. Ako veliteľ pluku sa presunul na východ krajiny, kde sa podieľal na budovaní Východoslovenskej armády. Vojenské ústredie s ním počítalo ako s povstaleckým veliteľom jej 2. divízie, bližšie inštrukcie však neobdržal. Ani sám však divíziu na povstanie nepripravil. Po jeho vypuknutí, ani on, ani nikto z ďalších kompetentných dôstojníkov nezabezpečil presun Východoslovenskej armády na povstalecké územie. Fakt, že sa následne nepridal k partizánom po vojne ospravedlňoval zlým zdravotným stavom a strachom z perzekúcie svojej rodiny. Po odzbrojení Východoslovenskej armády na prelome augusta a septembra 1944 padol do nemeckého zajatia. Na Slovensko sa vrátil až 23. decembra 1944 a pôsobil v pracovných jednotkách novosformovaného Technického zboru. V roku 1946 bol povolaný do činnej služby v čs. armáde a menovaný najskôr za dočasného a vo februári 1947 aj za riadneho veliteľa pešieho pluku 7.
1. októbra 1949 bol poverený funkciou krajinského vojenského veliteľa v Nitre. Jeho ďalšie osudy nie sú známe.
Text: PhDr. Igor BAKA, PhD., VHÚ – OVHV
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 97-98. ISBN 978-80-89523-20-7.
Po vojne bol už v marci 1919 prevzatý do čs. armády. Aktívnym dôstojníkom z povolania sa stal v roku 1922. V nasledujúcom období pôsobil ako veliteľ poľnej roty. V októbri 1925 bol povýšený na nadporučíka pechoty a v októbri 1929 na kapitána pechoty. Následne v roku 1930 absolvoval päťmesačnú Školu pre veliteľov rôt v Miloviciach. V auguste 1934 sa stal členom pedagogického zboru vo Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Od septembra 1935 bol veliteľom čaty vojenských akademikov. V septembri 1936 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty. Od septembra 1937 vykonával funkciu zástupcu veliteľa roty vojenských akademikov. 15. septembra 1938 sa stal veliteľom roty v Škole na výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Trenčíne. V dôsledku septembrovej mobilizácie sa stal veliteľom poľného práporu pešieho pluku 17.
Po vzniku Slovenského štátu a následnej reorganizácii slovenskej brannej moci v máji 1939 sa stal veliteľom samostatného práporu 1 Vyššieho veliteľstva 2 v Banskej Štiavnici. Následne bol povýšený na majora pechoty. So svojou jednotkou sa zúčastnil vojny proti Poľsku, a to v rámci pešieho pluku 6 patriacej do podriadenosti 1. divízie. Následne v dôsledku reorganizácie a zániku samostatného práporu sa v decembri 1939 stal veliteľom II. práporu pešieho pluku 6 v Dolnom Kubíne a následne v januári 1940 veliteľom pluku v Ružomberku. V septembri ho ustanovili zástupcom veliteľa pešieho pluku 4. Po vypuknutí vojny proti ZSSR odišiel na front. V auguste bol vymenovaný za veliteľa motorizovaného pešieho pluku 21 Rýchlej divízie. 1. januára 1942 bol povýšený na podplukovníka pechoty. Na Slovensko sa vrátil v marci 1942 a už v apríli nastúpil opäť na funkciu veliteľa pešieho pluku 4 v Liptovskom Svätom Mikuláši. 15. septembra bol znovu odoslaný do poľa, kde od marca do druhej polovice mája 1943 velil pešiemu pluku 102 Zaisťovacej divízie, ktorého veliteľstvo bolo v tom čase v Chvojnikách. Zo strany partizánov dostal ponuku na prechod na sovietsku stranu, ktorú však nevyužil zo strachu pred perzekúciou zo strany Nemcov. Proti partizánom však nevystupoval ako jeho predchodcovia a viac-menej s nimi aj spolupracoval. Z frontu sa opätovne vrátil v máji 1943 a znovu nastúpil do funkcie veliteľa pešieho pluku 4.
1. januára 1944 bol povýšený na plukovníka pechoty. Ako veliteľ pluku sa presunul na východ krajiny, kde sa podieľal na budovaní Východoslovenskej armády. Vojenské ústredie s ním počítalo ako s povstaleckým veliteľom jej 2. divízie, bližšie inštrukcie však neobdržal. Ani sám však divíziu na povstanie nepripravil. Po jeho vypuknutí, ani on, ani nikto z ďalších kompetentných dôstojníkov nezabezpečil presun Východoslovenskej armády na povstalecké územie. Fakt, že sa následne nepridal k partizánom po vojne ospravedlňoval zlým zdravotným stavom a strachom z perzekúcie svojej rodiny. Po odzbrojení Východoslovenskej armády na prelome augusta a septembra 1944 padol do nemeckého zajatia. Na Slovensko sa vrátil až 23. decembra 1944 a pôsobil v pracovných jednotkách novosformovaného Technického zboru. V roku 1946 bol povolaný do činnej služby v čs. armáde a menovaný najskôr za dočasného a vo februári 1947 aj za riadneho veliteľa pešieho pluku 7.
1. októbra 1949 bol poverený funkciou krajinského vojenského veliteľa v Nitre. Jeho ďalšie osudy nie sú známe.
Text: PhDr. Igor BAKA, PhD., VHÚ – OVHV
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 97-98. ISBN 978-80-89523-20-7.
