Major ženijného vojska Ľudovít HRUŠOVSKÝ
Narodil sa 12. 9. 1917 v Berekseku (dnes Hlohovec). Po vychodení obecnej školy vo svojom rodisku absolvoval v Hlohovci štátne reálne gymnázium (1928 – 1936). V rokoch 1936 – 1937 absolvoval Školu na výchovu dôstojníkov delostrelectva v zálohe v Josefove. V rokoch 1937 – 1938 Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave, po skončení ktorej bol v hodnosti poručíka delostrelectva prijatý za dôstojníka z povolania. V období mobilizácie zastával funkciu veliteľa čaty, resp. veliteľa ženijného oddielu pri strážení hraníc. Začiatkom roka 1939 stihol ešte absolvovať v Litoměřiciach aplikačný kurz pre dôstojníkov ženijného vojska. Ďalšiu službu v predmníchovskej armáde prerušil rozpad Česko-Slovenska.
Po prevzatí do slovenskej brannej moci bol ustanovený za veliteľa ženijnej roty, s ktorou sa zúčastnil aj ťaženia proti Poľsku. Od novembra 1939 pôsobil na Vojenskej akadémii v Banskej Bystrici ako profesor pre úpravu terénu, opevňovanie a trhaviny, pričom súčasne zastával aj funkciu ženijného referenta na 3. (operačnom) a 4. oddelení (služieb) 2. divízie. V júli 1940 bol ustanovený za dočasného prednostu 4. oddelenia o mesiac povýšený na nadporučíka ženijného vojska. Po absolvovaní automobilového kurzu v Nitre začiatkom roka 1941 bol koncom marca toho istého roka ustanovený za automobilového a mobilizačného dôstojníka pionierskeho práporu 1 v Trenčíne. O rok nato prevzal funkciu veliteľa pionierskej roty, s ktorou bol odoslaný na východný front k Rýchlej divízii. Po návrate na Slovensko bol koncom októbra 1942 ustanovený za veliteľa výcvikovej roty pionierskeho práporu 1, pričom zostal súčasne aj jeho automobilovým a mobilizačným dôstojníkom – od 1. februára 1943 v hodnosti stotníka pionierskeho vojska. V priebehu decembra 1942 až januára 1943 dočasne velil pionierskemu práporu 1. V polovici novembra 1943 prevzal velenie Pionierskej školy v Novom Meste nad Váhom a začiatkom mája 1944 pionierskeho práporu 1, s ktorým bol vyslaný na východné Slovensko k formujúcej sa Východoslovenskej armáde.
Po vyhlásení Slovenského národného povstania (SNP) prešiel s celou jednotkou k povstalcom. 12. septembra 1944 bol ustanovený za veliteľa armádneho ženijného práporu, resp. od 25. septembra 1944 veliteľa armádneho ženijného skladu v Banskej Bystrici. Po prechode na partizánsky spôsob boja bol 7. novembra 1944 v priestore Vyšnej Revúcej zajatý a odvlečený do zajateckého tábora pre dôstojníkov v Altenburgu. Tam zotrval až do konca vojny.
Po 2. svetovej vojne bol prijatý do čs. armády. V júli 1945 bol ustanovený za veliteľa ženijného vojska VII. armádneho zboru. K 1. septembru 1945 bol zároveň povýšený na štábneho kapitána ženijného vojska. V polovici apríla 1946 prevzal funkciu náčelníka štábu veliteľstva ženijného vojska Vojenskej oblasti 4. V tejto funkcii bol vo februári 1947 povýšený na majora ženijného vojska. V prvej polovici roka 1948 absolvoval kurz pre veliteľov oddielov v Prahe. O jeho ďalších osudoch nie je nič známe.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ – OVHV
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 96. ISBN 978-80-89523-20-7.
Po prevzatí do slovenskej brannej moci bol ustanovený za veliteľa ženijnej roty, s ktorou sa zúčastnil aj ťaženia proti Poľsku. Od novembra 1939 pôsobil na Vojenskej akadémii v Banskej Bystrici ako profesor pre úpravu terénu, opevňovanie a trhaviny, pričom súčasne zastával aj funkciu ženijného referenta na 3. (operačnom) a 4. oddelení (služieb) 2. divízie. V júli 1940 bol ustanovený za dočasného prednostu 4. oddelenia o mesiac povýšený na nadporučíka ženijného vojska. Po absolvovaní automobilového kurzu v Nitre začiatkom roka 1941 bol koncom marca toho istého roka ustanovený za automobilového a mobilizačného dôstojníka pionierskeho práporu 1 v Trenčíne. O rok nato prevzal funkciu veliteľa pionierskej roty, s ktorou bol odoslaný na východný front k Rýchlej divízii. Po návrate na Slovensko bol koncom októbra 1942 ustanovený za veliteľa výcvikovej roty pionierskeho práporu 1, pričom zostal súčasne aj jeho automobilovým a mobilizačným dôstojníkom – od 1. februára 1943 v hodnosti stotníka pionierskeho vojska. V priebehu decembra 1942 až januára 1943 dočasne velil pionierskemu práporu 1. V polovici novembra 1943 prevzal velenie Pionierskej školy v Novom Meste nad Váhom a začiatkom mája 1944 pionierskeho práporu 1, s ktorým bol vyslaný na východné Slovensko k formujúcej sa Východoslovenskej armáde.
Po vyhlásení Slovenského národného povstania (SNP) prešiel s celou jednotkou k povstalcom. 12. septembra 1944 bol ustanovený za veliteľa armádneho ženijného práporu, resp. od 25. septembra 1944 veliteľa armádneho ženijného skladu v Banskej Bystrici. Po prechode na partizánsky spôsob boja bol 7. novembra 1944 v priestore Vyšnej Revúcej zajatý a odvlečený do zajateckého tábora pre dôstojníkov v Altenburgu. Tam zotrval až do konca vojny.
Po 2. svetovej vojne bol prijatý do čs. armády. V júli 1945 bol ustanovený za veliteľa ženijného vojska VII. armádneho zboru. K 1. septembru 1945 bol zároveň povýšený na štábneho kapitána ženijného vojska. V polovici apríla 1946 prevzal funkciu náčelníka štábu veliteľstva ženijného vojska Vojenskej oblasti 4. V tejto funkcii bol vo februári 1947 povýšený na majora ženijného vojska. V prvej polovici roka 1948 absolvoval kurz pre veliteľov oddielov v Prahe. O jeho ďalších osudoch nie je nič známe.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ – OVHV
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 96. ISBN 978-80-89523-20-7.
