Plukovník v zálohe Pavel KOVÁČ
Narodil sa 30. 8. 1914 v Myjave. Pochádzal z roľníckej rodiny. Po absolvovaní 8-ročného gymnázia v Novom Meste nad Váhom sa v októbri 1935 prezentoval do výkonu vojenskej služby v pešom pluku 26 v Banskej Bystrici a súčasne ho odoslali do Školy pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe. Od septembra 1936 do augusta 1937 študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Štúdium skončil v hodnosti poručíka pechoty (por. pech.) a bol zaradený k pešiemu pluku 42 v Terezíne, kde vykonával funkcie veliteľa čaty a roty. K 1. 11. 1938 bol premiestnený k pešiemu pluku 16 v Prešove.
Dňom 14. 3. 1939 bol prijatý do slovenskej armády a ustanovený za veliteľa práporu pešieho pluku 9 v Prešove, s ktorým sa následne zúčastnil bojov s maďarskými jednotkami na východnom Slovensku. Od 1. 5. 1939 vykonával v uvedenom pluku funkciu veliteľa technickej roty. K 1. 1. 1940 bol povýšený na nadporučíka pech. a v októbri toho roka premiestnený do Vojenskej akadémie v Bratislave ako cvičiteľ ťažkých zbraní. V čase od 3. 7. 1941 do 25. 9. 1941 pôsobil ako veliteľ guľometnej roty v poli. Po návrate pôsobil na pôvodnej funkcii vo Vojenskej akadémii, kde ho 1. 1. 1943 povýšili na stotníka pech. a v októbri toho roka vymenovali za veliteľa čaty voj. akademikov.
Po vypuknutí SNP sa stal veliteľom práporu, ktorý sa zúčastnil bojov o Telgárt a následne v tomto priestore prešiel do obrany. Od 10. 9. 1944 prápor dostal pomenovanie 12. peší prápor „Kaktus“ II. taktickej skupiny. Dňa 22. 9. 1944 sa prápor na smere kóta Besník – Dobšinská ľadová jaskyňa – Hrabušice – Štiavnik pripojil k útoku 11. pešieho práporu kpt. A. Takáča a do 24. 9. prenikol k Dobšinskej ľadovej jaskyni, kde zaujal obranu na čiare svahu južne od Hnileckého potoka – Dobšinská ľadová jaskyňa – Stratená – Dobšiná. Po prechode povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja vykonával funkciu náčelníka štábu „slovenského“ oddielu 1. čs. partizánskej brigády „M. R. Štefánik“.
Dňom 15. 2. 1945 sa prezentoval v náhradnom pluku 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a bol ustanovený za veliteľa 7. úderného práporu 4. čs. samostatnej brigády. V apríli 1945 bol premiestnený k delostreleckému pluku 6 na funkciu pomocníka náčelníka štábu, neskôr ako veliteľ oddielu sa zúčastnil záverečných bojov pri oslobodzovaní ČSR. 14. 5. 1945 postúpil do hodnosti štábneho kapitána pech..
Po skončení vojny pôsobil ako zástupca veliteľa pešieho pluku 41 v Prahe pre delostrelectvo, neskôr ako veliteľ delostreleckého pluku 263 vo VVT Oremláz a na funkciách zástupca veliteľa delostreleckého pluku 358 v Kežmarku, delostreleckého pluku 357 v Topoľčanoch a delostreleckého pluku 9 v Topoľčanoch. V januári 1947 bol preložený do skupiny dôstojníkov delostrelectva. 5. 2. toho roka povýšený na majora delostrelectva. K 29. 8. 1949 bol z dôvodu „štátnej nespoľahlivosti“ uvoľnený z výkonu služby, odoslaný na tzv. dovolenku s čakaním a 1. 3. 1950 preložený do zálohy. Rehabilitácie, spojenej s povýšením do hodnosti plukovníka v zálohe, sa dočkal v roku 1991. Zomrel 15. 7. 2001 v Topoľčanoch.
Text: pplk. v. v. PhDr. Jan ŠTAIGL, CSc., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ – VHA
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 126. ISBN 978-80-89523-20-7.
