Prvá svetová vojna - V. časť
Symbolom prvej svetovej vojny sa najmä stala zákopová (pozičná) vojna na západnom fronte. Bahno a množstvo vody v zákopoch podnietilo vznik dobového kresleného vtipu, v ktorom jeden vojak upozorňuje druhého, že ak v zákope zostanú dlhšie „asi budú torpédovaní“.
Ďalším neoddeliteľným rysom „Veľkej vojny“ boli dezertéri. Odhaduje sa, že len v Budapešti ich bolo v jej závere viac ako 30 000. Na území dnešného Slovenska sa dezertéri (tzv. zelené kádre) sústreďovali najmä v Malých Karpatoch. Viacerí z nich stáli na konci vojny za miestnymi vzburami, v ktorých sa brutálne zaobchádzalo s miestnymi úradníkmi verejnej správy, žandármi, krčmármi atď. Postava dezertéra sa pomerne často objavuje aj v slovenskej krásnej literatúre 20. storočia.
Po začatí vojnových operácií prvej svetovej vojny sa rakúsko-uhorská armáda pomerne rýchlo oboznámila s jej praktickými stránkami. Napríklad v boji sa ukázala ako veľmi málo praktická šabľa a naopak veľké výhody ponúkala poľná lopatka. Ďalej bolo odporúčané, aby sa dôstojník na fronte formálne čo najmenej odlišoval od vojaka (aj kvôli veľkým stratám aktívnych dôstojníkov na začiatku konfliktu). Vojakom bez hodnosti bolo odporúčané, aby si peniaze zašili do podšívky kabáta.
V priebehu konfliktu sa šírilo množstvo fám, povier a povestí. Mnohí vojaci so sebou pre šťastie nosili amulety, ktoré ich mali ochrániť pred zranením alebo smrťou. Napríklad sa šírili povesti, že konkrétnemu vojakovi zachránila život modlitebná knižka, ktorá zastavila, resp. spomalila guľku atď.
Záverom prvej svetovej vojny sa v kritickom stave ocitlo aj zásobovanie rakúsko-uhorskej armády proviantom. Svedčí o tom aj fakt, že dusená zelenina bola vojakmi slangovo nazývaná „ostnatý drôt“. Vojenským lekárom bolo zároveň odporúčané, aby v prípade potreby zo stravy vyraďovali len vyslovene zdraviu škodlivý chlieb (tzv. komisár). Katastrofálna situácia bola aj v zásobovaní civilného sektoru. Napríklad spisovateľka Terézia Vansová spomína, ako musela stáť už v roku 1915 ráno na rožky, pričom pekáreň „bola ako v obliehaní“. Obľúbené sa stali aj ľudové jedálne, na ktoré bolo pred vojnou pozerané s veľkým dešpektom. Napríklad jedálny lístok ľudovej jedálne v Banskej Bystrici v roku 1917 ponúkal najmä prívarky, kaše a riedke zapražené polievky.
Všeobecne sa prejavujúci nedostatok sa týkal aj výstroje armády. V závere sa prejavoval nedostatok kože, látok na uniformy, kovov atď. Experimentovalo sa s výrobou uniforiem zo žihľavy. Typickým rysom, často zobrazovaným aj v povojnovom umení, sa stala rekvirácia zvonov. Ešte v samom závere vojny prebiehal v domácnostiach monarchie napríklad aj súpis kovových prvkov kúpeľní.
Na fronte sa rakúsko-uhorská armáda dopĺňala tzv. pochodovými prápormi. Prvé takéto prápory (označené rímskymi číslami) boli vyslané na front v priebehu augusta 1914, posledný odišiel na front 15. septembra 1918.
Čo sa týka rakúsko-uhorskej armády, bol všeobecne veľký rozdiel medzi úrovňou výcviku a realitou na fronte. Napríklad v auguste 1914 je z viacerých hlásení evidentné, že sa nacvičoval boj s bodákom, ku ktorému na fronte v mnohých prípadoch ani nedošlo, a to vzhľadom na „hustú“ guľometnú streľbu nepriateľa.
Rakúsko-uhorská armáda nebola na začiatku vojny vystrojená oceľovou prilbou, ktorá bola do výzbroje zavedená až v priebehu bojov. Bola označovaná ako prilba „nemeckého vzoru“.
Počas vojny sa Slováci v rakúsko-uhorskej armáde dostali aj do mnohých exotických oblastí. Bolo to v rozpore s tým, že mnohí mužskí obyvatelia (najmä na vidieku) opúšťali rodný kraj len veľmi zriedka. Je evidentné, že takéto cestovanie im však nikto z krajanov nezávidel. Napríklad Ján Čietek, ktorý sa neskôr preslávil ako básnik vitalizmu pod umeleckým menom Ján Smrek, sa počas prvej svetovej vojny dostal do Palestíny.
V korešpondencii prostých slovenských vojakov sa pozoruhodne objavujú temer identické frázy, napríklad pozdrav s pochvalou pána Ježiša Krista, informácie o zdravotnom stave so želaním obdobného stavu doma, poďakovanie za balík, pohľadnice, listy, krátke informácie o fronte („je tu furt ticho“, „je tu veľa blata“, „je tu zima“ atď.), odkazy domov, záverečné formulácie s častým pozdravom: „Zbohom“, „Dovidenia“. Počas pobytu v nemocnici mohli rakúsko-uhorskí vojaci využiť aj viacjazyčne vytlačené pohľadnice s textom: „Som zdravý a mám sa dobre“.
Jedným z dôsledkov prvej svetovej vojny bola, ako pomerne častý zjav v mestách i na vidieku, prítomnosť vojnových invalidov. Sociálne a psychologické aspekty ich existencie neboli v slovenskej odbornej literatúre doposiaľ skúmané.
S pohybom armád na bojisku i v zázemí šiel ruka v ruke výskyt pohlavných chorôb. Podľa spomienok jedného českého lekára bola na území Chorvátska, v meste Vinkovci zriadená nemocnica pre 10 000 syfilitikov. Ten istý lekár spomína, že vo vojenskej jednotke, kde slúžil, čakanie na vlakový transport a nedostatok inej činnosti spôsobilo, že vojaci sa pohlavne stýkali s miestnymi ženami. Viacerí z nich sa pritom nakazili pohlavnými chorobami. Ešte v 20. rokoch sa riešil pomerne dosť tragický prípad vo východoslovenskej obci Habura, kde boli syfilisom nakazené viaceré miestne ženy, ktoré tak chorobu preniesli aj na deti. Ako dôvod vyslaná lekárska komisia označila fakt, že počas evakuácie pred frontom sa tieto osoby pohlavne stýkali s vojakmi a inými osobami nakazenými syfilisom.
Vojna nebývalou mierou urýchlila vývoj nových zbraní. V priebehu vojny sa objavili napríklad tanky, ponorky, lietadlá a chemické zbrane.
Priame frontové udalosti na území dnešného Slovenska prebiehali len od decembra 1914 do konca apríla 1915. Dôsledkom toho bolo zničenie niekoľkých desiatok obcí v Šariši a v Zemplíne a niekoľko desiatok tisíc padlých vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády, ktorí sú pochovaní na tamojších vojnových cintorínoch. Na realizácii vojnových cintorínov v Haliči sa podieľal aj významný slovenský architekt Dušan Jurkovič, ktorý sa dostával do konkrétneho kontaktu s armádou ako inštitúciou aj neskôr v povojnovom období.
Vzhľadom na konštituovanie československej brannej moci boli napäté vzťahy medzi bývalými príslušníkmi čs. légií a rakúsko-uhorskej armády. Napríklad čs. spravodajské orgány zakazovali bývalým príslušníkom rakúsko-uhorskej armády účasť na stretnutiach jej veteránov v Maďarsku alebo Rakúsku, nakoľko sa na takýchto stretnutiach pomerne často realizoval zber spravodajských informácií. Dôstojníci československých légií boli považovaní za elitu armády, čomu v mnohých prípadoch zodpovedal aj ich pomerne rýchly kariérny postup.
Počas vojny sa začalo využívať letectvo okrem pozorovacích účelov aj na bombardovanie tovární, ciest a iných civilných cieľov. Do väčších rozmerov sa však nerozvinulo, pretože lietadlá neboli dostatočne technicky vyspelé. Všetky veľké mocnosti sa však zaoberali aspoň vývojom vhodných prototypov lietadiel. Napríklad Rusko vyvinulo prvý letu schopný viacmotorový bombardér Iľja Muromec, ktorého konštruktérom bol Igor Sikorskij. Bol skonštruovaný ešte pred 1. svetovou vojnou ako luxusné dopravné lietadlo a počas vojny modifikovaný na bombardér a zaradený do ruskej Cárskej vojenskej vzdušnej flotily. Oveľa efektívnejšie boli na bombardovanie nemecké vzducholode Zeppelin (v roku 1917 ich nahradili lietadlá typu Gotha), ktoré v roku 1915 podnikali nočné nálety na britské mestá. Najväčší nemecký nálet na Anglicko sa uskutočnil v noci 2. septembra 1916 a zúčastnilo sa na ňom jedenásť námorných a tri armádne vzducholode. Na východoanglickom pobreží zhodili 261 výbušných a 202 zápalných bômb. Zranili dvanásť a zabili štyroch civilistov. Ako odvetu preto Veľká Británia bombardovala Sársko.
Väčšina štátov mala vo svojej výzbroji aj hydroplány. Ich hlavnou úlohou bol prieskum a občas sa zapájali aj do bojov. Väčšina z nich operovala z leteckých základní na pobreží. Predovšetkým vo Veľkej Británii sa však uskutočnilo množstvo experimentov s loďami, ktoré slúžili na nesenie a vyťahovanie hydroplánov a na ktorých by mohli štartovať a pristávať aj lietadlá s kolesovým podvozkom. Prvý nálet britských hydroplánov z lode sa uskutočnil už 25. decembra 1914, keď sedem strojov zaútočilo na hangáre vzducholodí pri Cuxhavene. Vlastnú námornú leteckú službu malo aj Nemecko. Nemecké hydroplány vyrábala továreň Friedrichshafen – napríklad prieskumný hydroplán F.33e. Rakúsko-Uhorsko taktiež využívalo nemecké hydroplány, vyrábalo však aj vlastný dvojmiestny lietajúci čln Löhner L.
Na mori sa robili experimenty s lietadlovými loďami. Niektoré lode boli prispôsobené len na prepravu hydroplánov a lietadiel (napr. bývalý osobný parník HMS Campania mohol prepraviť 10 hydroplánov, ale na bezpečný vzlet lietadiel bola jeho paluba prikrátka), z iných mohli lietadlá iba štartovať - ako z bývalého anglického ľahkého bitevného krížnika HMS Furious. Ten bol až v roku 1918 prestavaný a vybavený hangármi a dvoma letovými palubami, pristávanie na ňom však bolo veľmi nebezpečné. Z neho sa 18. júla 1918 uskutočnil jediný útok lietadiel štartujúcich z lietadlovej lode. Sedem strojov Sopwith Camel s bombami vzlietlo za úsvitu z jeho paluby. Šesť z nich sa dostalo až nad základňu vzducholodí na nemecko-holandskej hranici a zničili dve vzducholode L.54 a L. 60. Prvá lietadlová loď s priebežnou letovou palubou, na ktorej mohli lietadlá bezpečne vzlietať aj pristávať - HMS Argus - bola zaradená do služby v anglickom „Royal navy“až v októbri 1918.
Novou zbraňou boli aj tanky, ktorých účelom bolo preraziť obranné línie zákopov a uvoľniť cestu. Ako prvá ich začala vyvíjať už v roku 1914 Veľká Británia na popud vtedajšieho prvého lorda admirality Winstona Churchilla. Prvý krát boli vo väčšom množstve (vyše 400 tankov) nasadené počas bitky pri Cambrai (20. novembra 1917). Tanky vyvíjali aj ostatné štáty. Pomenovanie tank vzniklo z anglického slova nádrž (ang. tank), ktoré malo utajiť vznik novej zbrane . Ako prvý sa do bojov dostal typ Mark I. v septembri 1916 počas bojov na rieke Somma. Jeho parametre boli : hmotnosť 28, 5 tony, osádka 8 mužov, maximálna rýchlosť 6, 5 km/h, maximálna hrúbka panciera 12 mm, vyzbrojený bol buď dvomi 57 mm delami a štyrmi guľometmi (verzia „samec“) alebo šiestimi guľometmi (verzia „samica“). Tanky vyvíjali aj ostatné štáty. Nemecko svoje tanky nasadilo do bojov v marci 1918, Rusku a Taliansku sa podarilo zostrojiť len prototypy;
Počas 1.svetovej vojny sa odohrala rozsiahla genocída arménskeho obyvateľstva vtedajšej Osmanskej ríše. V máji 1915 padlo rozhodnutie o deportácii všetkého arménskeho obyvateľstva do Sýrie a Mezopotámie. Z 1,8 miliónov Arménov bola tretina deportovaná, tretina zmasakrovaná a zvyšok deportáciám a masakru unikol.
Okrem Európy a Ázie sa bojovalo aj v Afrike, kde malo Nemecko štyri kolónie (Togoland – dnešné Togo, Kamerun, Nemeckú východnú Afriku a Nemeckú juhozápadnú Afriku). Po porážke tamojších slabých nemeckých oddielov zostal naďalej bojovať proti britským, belgickým a portugalským jednotkám nemecký generál Paul von Lettow - Vorbeck. Na území Mozambiku a severnej Rhodesie proti nim viedol úspešnú gerilovú vojnu s jednotkami zostavenými z pár nemeckých vojakov a domorodého obyvateľstva, bez väčšej podpory z Nemecka. Jeho jednotky sa vzdali až pár dní po tom, čo bol v Európe podpísaný mier (konkrétne 25. novembra 1918).
Počas 1. svetovej vojny bol vytvorený v ruskej armáde aj čisto ženský prápor – vznikol v roku 1917 a mal spolu okolo 300 dobrovoľníčok, ktoré sa v júni 1917 dostali na frontu a zúčastnili sa na útoku. Po počiatočných úspechoch však boli s veľkými stratami zatlačené späť.
Nemecko po prestávke v platení uložených reparácií (prestalo ich platiť počas vlády A. Hitlera) splatilo poslednú splátku v septembri 2010.
Text: VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
